Je jednoduchšie pochopiť jednoduché alebo komplikované?
Neexistuje nič jednoduchšie ako Boh. Jeho definícia je ukrytá v piatich písmenách. A predsa, keď sv. Augustín čaroval s tou povestnou lyžičkou na brehu mora a snažil sa vyriešiť rovnicu 1=3, dostal odpoveď, po ktorej filozofovo sebavedomie dostane pekne zabrať. Niekedy je „prijať" viac ako „pochopiť". Nepotrebujem podrobne študovať matematický zápisník Gustava Eiffela na to, aby som uveril tomu, že ma jeho veža udrží. Rovnako už nebudem kričať „heuréka" pri špekuláciach, či sa dá na Boha spoľahnúť, alebo nie.
Môže byť aj bohatý chudobný?
Na každú dobrú otázku sa dá odpovedať z viacerých strán. Moja odpoveď bude mierená z pozície človeka, ktorý sa dobrovoľne rozhodol pre chudobu, no zároveň má v adrasári ľudí, ktorí sú schopní zvýšiť svoje konto každý mesiac o niekoľko miliónov. Nie. Žiť v chudobe a zároveť v prepychu v tom istom zmysle je nemožné. Tak ako nemôže byť suchomokro. Kto tvrdí, že je chudobný a nič životne dôležité mu nechýba, kecá. Chudoba je viac ako len sľub pred slávnostne vyzdobeným oltárom. Ba viac ako len „nemať". Ona je umením vedieť sa podeliť s tým, čoho je aj pre mňa málo.
A čo chudobný bohatý?
Ak začneme skákať medzi jednotlivými rovinami ako po trampolíne, môžme sa prepracovať aj k takému tvrdeniu. Mať ducha chudoby je podľa Ježišovho tvrdenia najsilnejšia mena spomedzi všetkých európskych, amerických aj ostrovných platidiel. Naopak nemať ho, je romanticko-snobská aventura na nepotopiteľnej lodi Titanic.
Kde končí a kde začína chudoba?
Myslím, že v rozhodnutí. Nie je to ani požiar, ktorý v priebehu pár minút pochová všetky moje hmotné spomienky na minulosť, osoby, miesta. Ani firemný bankrot. Ani finančný podvod spoločníka, ktorému som veril viac ako Vinnetou Old Shatterhandovi a on mi za ten čas klamal do očí, až kým zo mňa nevyprášil posledný halier. Tá chudoba, o ktorej sa tvrdí, že je osožná, začína tam, kde polovicu posledného chleba si nechám, ale tá druhá putuje do iných dlaní.
Boh vstúpil do lona dievčaťa. Zrejme to pre ňu bolo dosť veľkým prekvapením...
My už máme celý scenár prečítaný a spätne nám pripadajú niektoré dejstvá ako keby im tak trochu chýbala iskra. Lenže Mária prežívala všetko chronologicky. Vážny vzťah s Jozefom, zásnuby, Gabriel, bruško, Egypt... Voľakedy sa toto žieňa rozhodlo pre panenstvo, teraz jej okrídlený posol tvrdí, že o deväť mesiacov bude rodiť. V krátkom časovom rozmedzí povedať vážne „áno" panenstvu a „áno" materstvu, to je celá ona - silná Mária. Neviem sa vžiť do jej pocitov a úvah. Opýtajte sa skôr žien, ktorým jedného dňa začne chutiť cvikla v kombinácii s nutelou. Alebo radšej nie. Len ich sledujte ako si hladia najdokonalejšiu ľudskú oblinku, ako sa pri tom tvária, ako naň kladú partnerovu ruku a čo si spolu šepkajú. Mária bola človek. Dokonalá mama.
Čo sa deje, keď život posvätí lono ženy?
Ak je všetko v poriadku, tak nastáva permanentná adorácia Boha. Ak to nie je v poriadku, tých dôsledkov vymenovaných za čiarkou môže byť aj tisíc.
Vražda tohoto života je potom tragédiou?
Nepoznám žiaden dôvod, pre ktorý by bolo správne ukončiť pozemský život človeka. Občas sa nám nejaký argument zdá byť dosť silný na to, aby sme predsa len pritakali, ale napokon sa aj to ukáže len ako humánne maskované sebectvo. Poznám veľa žien, ktoré udelili svojim deťom trest smrti. Ani jedna na to s odstupom času nebola hrdá.
Ako sa pozerá muž na tehotenstvo ženy?
Môžem odpovedať len za muža, ktorý nosí moje meno, priezvisko, topánky a rád si brnká pesničky aj o tehulkách. Tak, ako žena prijala manželove priezvisko, prijíma aj jeho podiel na novom človeku. V momente, keď sa dozvedá, že ich počet je plus jeden, je šťastnejšia ako víťaz Tour de France, vernejšia ako delfín, krajšia ako Mona Lisa, hrdá ako poľský šľachtic. Mal som jedenásť, keď otec pravidelne masíroval mame kríže, aby sa jej ľahšie zvykalo na novú, avšak veľmi príjemnú záťaž. Už si nepamätám jej výraz v tvári. Viem len, keď jej humánny pán doktor radil, aby si v záujme vlastného dobra nechala „vred" vyoperovať, ona sa rozhodla pre síce ťažší život, ale pre život. Urobila dobre. Nenávratne si pokazila postavu, ale o tom, čo dokáže jej duch, sa bude ešte dlho rozprávať.
Týmto krokom sa stal Boh bezbranným a krehkým. Závislým na pupočnej šnúre od Márie. Prečo zašiel až tak ďaleko? Vydal sa napospas ľudom...
Boh mal iba jeden pokus na to, aby sa sem dostal. Zariskoval. Ak by si to jeho matka počas trištvrťročnej cesty rozmyslela, ďalšia možnosť by už nebola. Ak áno, tak som zvedavý aká. Klobúk dole pred ženou, ktorá v zóne otáznikov tvorila bezpečný príbytok pre svoje dieťa. Klobúk dole pred každou takou ženou.
Boh sa má predovšetkým narodiť v srdci človeka. Existuje na to nejaký recept?
Ak ho najprv nepočneme, s narodením bude asi problém. Doba, počas ktorej sa život vyvíja, až vykukne von, aby zistil ako to tu chodí, je plus mínus dvestopäťdesiat dní. Veľmi vhodným obdobím na analógiu tehotenstva je advent. To, ako ho vnímam, som zarámoval do štyroch slôh a jedného refrénu v piesni Adventný vánok. Vyšla na albume 30tri.
Boh k nám prišiel chudobne, jednoducho a bez fanfár. V čom je veľkosť tejto skromnosti?
Keď dostanete mat tretím ťahom od namysleného chrapúňa, tak sa cítite pod psa. Ak vám ho dá skromný milovník šachu, ste radi, že ste sa niečo naučili. Keby sa Kristus obliekol do šiat playboya a síce pravdivo, ale veľkopánsky by nám odhaľoval zákutia života, zdvihnutým prstom nás upozorňoval na to, či ono, od narodenia sa vozil v klimatizovanej limuzíne s čističkou vzduchu a bol na titulných stránkach svetových bulvárov označený za geniálne božské dieťa, nepochodil by. Okrem toho, Boh sa k nám priblížil len natoľko, aby sme boli nútení ho hľadať a mali dobrý pocit z toho, keď ho nájdeme. Nádherný aspekt vášne, hľadania a nachádzania. Skutočný hubár si hríby nekupuje.
Chápu dnešní ľudia význam Vianoc?
Určite. Dnes sa už nikto nepomýli v tom, že Santa, smrek, kapor, tony hračiek, elcedečiek a delobuchov sú to najdôležitejšie, čo dvadsiatyštvrtý december prináša. Len nechápem, prečo existujú ešte stále takí trapkovia, čo si hovoria o roku nula, o Betleheme, spievajú koledy pod oknami starobincov a väzníc, na polnočnú idú tak suverénne, akoby tam chodili pravidelne a posledné dni roka spájajú s menom Ježiš Kristus.
Kde sa slávia Vianoce opravdivo?
Opravdivo... Asi tam, kde sa uverilo starému reklamnému sloganu: „Sláva Bohu a pokoj ľuďom." Mám 364 dní na to, aby som explicitne dal svojim blízkym najavo, že ich mám rád. Môžem sa s nimi postaviť pred hektár zelenej a sviežej lúky a nechať spievať kosu až do zotmenia, môžem im pomôcť ponahadzovať bučinu na pár vetriesok a vypiť si zaslúžený čapák, môžem im kúpiť dar, vziať na výlet, do divadla, atď. Ak som tieto dni nevyužil, nová playstation to už nezachráni. Ani kešu, ani zaručene neodolateľný recept na koláče s exotickými ingredienciami. Vlastne nič. Je už len otázkou času, kedy to vybuchne. Kto prvý znervóznie, štekne a pokazí celé sviatky. Čím menej rekvizít je na scéne počas dejstva s názvom Vianoce, tým menej vyspelých manažérov je treba obsadiť do aranžovania tej pravej atmosféry. Zároveň sa zvýši pravdepodobnosť, že pokoj, ktorý sa v tom čase skloňuje vo všetkých pádoch, nevynechajúc ani ten piaty, bude nielen teóriou a prianím, ale aj sprievodcom každej vety a činu.
Dajú sa Vianoce nájsť aj uprostred hypermarketov?
Vianoce, to je Ježiš. Ak sa niekto tvári veľmi vianočne, ale to dieťa v chlieve mu je ukradnuté, ten búchajúc päsťou po stole tvrdí, že jedna plus jedna je sedem. Čo s takým?! Ešte raz - Vianoce, to je On. Keď mu bolo príjemné prostredie maštale, nemá problém prísť ani za ilavské mreže, do horskej chaty pod Chabenec, útulku pre opustené matky s deťmi a napokon ani do hypermarketu. Rovnako nakupujúci ako aj ľudia, čo sedia pri skeneroch lúštiacich čiarové kódy, môžu prežiť najkrajšie Vianoce, ak terčom ich záujmu nie je len číslo 24, ale celý prípravný čas adventu. Aj Mária mohla ošomrať improvizovanú pôrodnicu, do ktorej na poslednú chvíľu vstúpila, no neurobila tak. Prečo? Odpoveďou je poctivých deväť mesiacov, so všetkým, čo s tým súvisí.
Čo najkrajšie ste vy dostali, a čo darovali?
Láska je ako bumerang. Pošleš ju a ona sa ti vráti. Možno z úplne inej strany, ale v tom je jej čaro. Najkrajším vianočným darom boli pre mňa vždy reakcie obdarovaných. Takých, ktorí dar nečakali. Roky rokúce sme si s ostatnými bratmi kapucínmi obliekali súkenné nohavice, farebne vyšívané košele, hlavu prikryli filcovými klobúkmi a s palicami v rukách sa vybrali cestou necestou, krížujúc sídliská, dediny, mestečká aj lazy, aby sme sa podelili o radosť. Už sa nám nechcelo riešiť to, či je vianočný televízny program konečne na úrovni alebo nie. To, že po rozbalení poslednej krabičky, čo vyrástla pod borovicou v obývačke, sa sviatky pomaly končia. Ani to, kto mi poslal esemesku a kto na mňa zabudol. S vianočnou koledou sa pastieri Fedor, Stacho, Kubo, spolu s bačom, rozbehli preto, aby mohli byť v každej domácnosti stále znovu prekvapení z božej lásky voči ľuďom.
Kedy sa stáva dar darom?
Neviem. Len tuším, kedy dar prestáva byť darom. V momente, keď naň prilepíme akúkoľvek podmienku. Napríklad: to auto, čo som ti dal, nesmieš predať. Táto kamera bude tvoja, nesmieš ju však požičiavať. Tento šperk som vybral len a len pre teba, no ty ma zaň musíš milovať. Vec zmenila užívateľa, nie majiteľa. Boh nám dal skutočný dar. Bez podmienok. Dal syna a nekomentoval to. Spoľahol sa na svedomie, zdravý úsudok a slobodu obdarovaného. Je pravda, že nepochodil, ale tak to už niekedy býva. Nie vždy je dar umiestnený vo vitríne. Mnoho inzerátov, ktoré núkajú tovar, má podtitul „nevhodný dar".
Čo vás oslovuje na Vianociach?
Keby som bol dieťa, povedal by som, že sneh, prázdniny, rybacie podkovičky a hudba, ktorá sa počúva len raz do roka. Keby som bol nadšený objaviteľ Boha, niekde tesne po osobnej konverzii, ktorou musí prejsť každý, ukázal by som na vežu kostola, kde by zvon odbil dvanásť polnočných úderov. Keby som bol otec rodiny, ukázal by som na malých výtržníkov a ich mamu. Ale ja som kapucín, muž so skúsenosťami a silou, človek, ktorému nie je jedno, čo bude, až tu raz nebude. Bodové svetlo môjho vianočného pozorovania s obdivom mieri na svätého Jozefa. „Pokazil" si život len preto, aby sa daroval zvláštnej žene s dieťaťom, ktoré k tomu nebolo ani jeho.
Ako nosíte Vianoce do sŕdc ľudom vy?
Už som o tom hovoril. Aj tu, aj na iných miestach. Predovšetkým v piesňach. Ten, kto ich pozná, vie nielen o tom, čo sa podarilo zrealizovať, ale pozná aj moje túžby. Ako príklad ponúkam niekoľko veršov, ktoré sa nedostali a ani nikdy nedostanú na mediálny nosič v podobe hudobnej nahrávky. Tí, ktorí si ešte pamätajú pieseň o mandarinke z Grécka, si ju môžu aj zaspievať. Melódia je použitá práve z tejto piesne.
Zvuk sa rozlial tmou, to zaburácal zvon, už sa národ schádza, nuž idem aj ja.
Chcem počuť slávny príbeh tých dní, čo sa už dávno, dávno stal.
Prišiel na svet Kráľ, čo nemal na hrad, ani malilinký, nuž do jaskynky,
kde žili vôl, kravička, kôň, ho mamička ukryla.
Chcel by som byť mudrc, čo uvidel stáť nové svetlo nad sebou.
Vzal by som pár tiav, do kapsy dáky dar a hié, až k hviezde nad Betlémom.
Tam nájsť to dieťa hneď, popriať dobrý deň a tešiť sa s ním, aj s ostatnými,
veď Boh splnil to, čo sľúbil a dal dieťa s kľúčom od neba.
Ale čo robiť dnes, keď Kráľa už niet, komu dať dar? Á, už to mám,
veď toľko ľudí teraz smúti a čaká, kto by chvíľku času mal.
Chcel by som byť mudrc, čo uvidel stáť nové svetlo nad sebou.
Vzal by som pár tiav, do kapsy dáky dar a hié, až k tým čo sú sami so smútkom.
Vietor zdvihol päsť, vločky hádže tam a späť, mráz sa dotkne tváre, už ideme späť.
Práve slávnosť skončila, všade toľká nádhera, veď zrodilo sa čosi nové v nás.
Prišiel na svet Kráľ, čo nemal na hrad, ani malilinký, nuž do jaskynky,
kde žili vôl, kravička, kôň, ho mamička ukryla.
Čo robí Vianoce Vianocami? Sneh by to nemal byť, pretože v Egypte je teplo.
Toto je už devätnásta otázka. Vyzerá to, ako keby som na všetko poznal odpoveď a mal vo všetkom jasno. Keď sme sa chystali na rozhovor, vravel som ti, že sa naň teším, pretože ma tvoje zvedavosti minimálne podpichnú k 34. osobnej úvahe o Herodesovi, tehotných ženách v dopravných prostriedkoch, teplom Egypte a punči na vianočných trhoch. Tak treba vnímať aj túto odpoveď. Ako úvahu, nie ako definíciu. Odpovedám celou vetou: Vianoce robia Vianocami nohy v teple a teplo v duši.
Kedy ste odhalili rodičovské tajomstvo, že darčeky nosí Ježiško. Bolo to sklamanie alebo možnosť realizovať sa?
Stále si myslím, že ich nosí On. A to isté si myslím aj o bifteku v reštaurácii, aj o hríbovej polievke s lečkami u mojej mamy. Preto mu vždy poďakujem za jedlo, ktoré môžem konzumovať vďaka jeho štedrosti. Viem, že mi ho priniesol čašník s piercingom, prípadne žena číslo jeden v mojom živote, ale nebyť jeho, tak som hladný. To, že vetvičku pridvihne tatko a mamina tam šuchne mašľou previazané tajomstvá, to ma nikdy nevyviedlo z rovnováhy. Ježiš u nás v ten deň naozaj bol.
Boh zostúpil ku nám jednoducho. Práve tento štýl si zobral za svoj aj sv. František z Asissi. Prečo?
Každý, kto objaví Boha, si vystačí s nahotou a spoločnosťou, ktorú mu robí On. To ostatné je bonus. Aj predmety, aj vzťahy, dokonca aj vlastný výzor. Jednoduchosť vo všetkom je sprievodným znakom zasvätenia sa Najvyššiemu. Keď sa talian Francesco rozbehol k malomocným, nemal za sebou ani semester medicíny. Mal len odhodlanie dať znova pocit ľudskosti tomu, kto musel upozorňovať na seba zvoncom podobne ako nebezpečný škôlkár, keď sa jedného dňa odváži vyraziť na bicykli bez pomocných koliesok. Hovorí sa, v jednoduchosti je krása. Tie najkrajšie góly sú ozaj tie najjednoduchšie. Lenže kým sa k tomu príde...! Niekedy ani celý život nestačí.
Vaši bratia stáli a dodnes stoja a strážia sväté miesta v Betleheme. Konkrétne Chrám narodenia. Je to pocta a dôvod na hrdosť?
Je to len pár dní, čo som v televízii sledoval šikovný dokument o Jeruzaleme. A tiež mi napadla táto otázka. Pri striedaní obrázkov s židovsko-moslimsko-kresťanskými motívmi, hľadiac na strážcov miest, ktorých sa dotkla Ježišova ruka, či noha, som sa snažil zaujať vnútorný postoj. Ja by som tam nikdy nešiel. Neláka ma to. Iné veci ma dokážu dojať. Ale koľko ľudí má návštevu Svätej zeme v top 10 a to hneď na prvom mieste? Niekedy mám pocit, že križiaci niečo veľmi zbabrali. Inokedy si zas poviem, že voľakedy bol diplomatickým rokovacím stolom práve meč. Ale vždy ma hreje pri srdci, keď si spomeniem, že v minimálne jednom prípade to šlo aj ináč. Ľudsky, jednoducho. Vtedy, počas stretnutia „František - sultán". No nie je to pekná symbolika? Betlehem, miesto pokoja, strážia tí, pre ktorých pokoj je štítom a nebodavým mečom zároveň.
Navštívili ste už Egypt?
Raz. No zas len v piesni. Chcete? Volá sa Nový Herodes. Rád by som ju pichol na nové cd.
Piliny lietajú, až skončia v brade,
vo vlasoch, na rukách, frknú aj do očí.
Jozef má zákazku, o smäde a hlade
robí až kým neskončí.
A keď má toho dosť, vystrie si kríže,
na chvíľu zadrieme, vtom ktosi priletí.
„Poslal ma Pán Boh," vraví, „ktorý vidí, že
Herodes je v napätí.
Zapriahni vozík, čo máš, vezmi aj matku,
aj dieťa zverené, pôjdeš do Egypta.
Cesty sú strážené, no poznáš skratku.
Dobre nakrm oslíka."
Kráčajú, kráčajú a Herodes švihá mečom a obete padajú.
Osudom vyhnaní v krajine piesku,
z ktorého trčí hlava a veľké ihlany.
Nikoho nepoznajú, vrátiť sa nesmú,
jazyk im je neznámy.
Vždy, keď si líhajú, veria, že práve dnes,
do spánku príde posol a povie: „Túto noc
už vám nič nehrozí, lebo kráľ Herodes
stratil svoju moc."
Dieťa je v bezpečí, ale až dorastie
tí, čo mu tlieskajú, po čase zmenia dres.
Aj trón sa obsadí, raz naňho zasadne
nový Herodes.
Ako to bolo s prvým Františkovým betlehemom?
Nechcem to opisovať. Pre nás to už nie je rarita. Je to viac menej rovnaké ako to, čo poznáme u nás doma a čo nazývame živý betlehem. To skôr Františkoví súčasníci. Tí boli z toho namäkko. Tisíce náboženských konvencií a zrazu toto: jaskyňa, dobytok, válov, dieťa, k nemu sklonená žena - komparzistka. To, čo mňa fascinuje, je miesto. Greccio. Tam by som dokázal chodiť aj každý druhý týždeň a niekedy aj častejšie. Miesto, kde zastal čas a kde myšlienky ostávajú naveky poukladané v tichu a pokoji. Ak sa tam vrátite, aj po niekoľkých rokoch si ich nájdete nepokrčené a svieže. Presne ako tie Františkove, vďaka ktorým vznikol prvý betlehem.
Aké miesto by ste obsadili v Betleheme (medzi postavičkami pod stromčekom) vy?
Viem, čo chceš počuť. Aj by som tak odpovedal, keby som nebol za posledný rok už niekoľkokrát v Rajeckej Lesnej a to len a len kvôli jej svetoznámemu betlehemu. Páči sa mi. Kým ho človek vidí len na rozkladacom papieri, žilky umenia spokojne driemu. Ale byť od neho meter, cítiť jeho vôňu, počuť klepot motorčekov a vidieť ako sa to všetko harmonicky pohybuje, to je motivácia pre život, aj pre moju vlastnú umeleckú tvorbu. Rád by som sa inkarnoval do postavičky pastiera, ktorý drží v ruke nejaký hudobný nástroj. Chcel by som byť dobrým strážcom tých, ktorí sú mi zverení a tiež by som im chcel melodickými tónmi povyrezávať ešte fúru pekných behlehemov.
krátená a upravená verzia v Katolíckych novinách:
